28.8.-10.9.2021

Je streda večer, v sobotu odchádzame na dovolenku a ešte stále nevieme, kam to bude. Možností prichádza do úvahy viac, nakoniec o výsledku rozhoduje pandemická situácia. Pozeráme na mapu Európy a najviac sa to zelená v Poľsku. Tak teda Poľsko, prečo nie?

Samozrejme, v Poľsku sme už pár krát boli- tak ako väčšina Slovákov: v Zakopanom, Krakove a v Novom Targu. Poľsko však ponúka oveľa viac. Stihneme spraviť len približný itinerár, a tak ubytovanie aj aktivity budeme hľadať - alebo szukať, ako povedia poliaci - cestou.

Kraków

Krakov sa nám zdá ako dobré miesto odkiaľ začať poľskú expedíciu. Mariana s Majom to majú rovnako ďaleko ako my dvaja s Peťom. Cez airbnb si nájdeme byt skoro v centre, stretneme sa až tam. Trochu je problém nájsť parkovanie, keďže je sobota a Krakov je samozrejme plný turistov, ale zvládame to po chvíli krúženia. Hneď po príchode sa vyberáme objavovať krásy Krakova. Centrum je plné turistov, rozhodneme sa zobrať si turistické autíčko so sprievodcom . Výklad je zaujímavý, ale ako vždy, nič si z neho nezapamätáme. Zaujíma nás však hlavne, kde sa dá dobre najesť. Sprievodca nám odporúča Ambasádu sleďa, v bočnej uličke, mimo hlavných turistických atrakcií. Sleď v mangovej omáčke je super a prvýkrát prichádzame do kontaktu aj s poľskou polievkou žurek, uvarenou z chlebového kvasu, ktorá nás sprevádza celou dovolenkou. Prvý deň zakončíme drinkom v bare s krásnym a hlavne presným názvom: Pierwszy Lokal Na Stolarskiej Po Lewej Stronie Idąc Od Małego Rynku, poľština je úžasný jazyk. 

Druhý deň ráno hlásia dážď. Prezeráme na internete ponuku múzeí, história alebo umenie nás nezaujíma, hľadáme niečo iné. zaujalo nás www.womai.pl - World of my all inspirations. Na internete sľubujú ukázať nám krásu sveta spojením dvoch opozít- svetla a tmy. Robia dve exhibície Into the light a Into the darkness. Striktne odmietam ísť Do tmy. Mám v živej pamäti ,  ako sme v Miláne išli na drink do tmy v Dialogo nel Buio. Po pár minútach v absolútnej tme som sa musela nechať vyviesť z miestnosti, lebo som mala pocit, že sa tam zadusím, Až po ubezpečení, že farebný svet je hneď za stenou, som bola ochotná sa vrátiť a dopiť svoj drink. Takže ideme  Do svetla. Je to super zábava, ani sme netušili, čo všetko sa dá so svetlom robiť. Podarí sa nám aj to, o čo sa Peter Pan usiloval celý život -  chytiť svoj tieň. Za pomoci fluorescenčného náteru na stene a záblesku svetla za nami ostali na tmavej stene ako namaľované naše tiene a my perom s ultrafialovým svetlom dokresľujeme na naše obrysy , čo len chceme. Zábavná je aj  laserová harfa  , ale nech sa snažíme ako chceme, nedarí sa nám vylúdiť nič , čo by sa podobalo na hru Jeana Michela Jarreho. A úplne uchvátení sme vytváraním topografickej mapy z piesku, nasvetleného tak, že vždy, keď zmeníme reliéf piesku, menia sa aj vrstevnice, voda sa prelieva do nižších častí, pod rukami nám rastú hory. Ťažko sa to opisuje, treba zažiť, neváhajte pri návšteve Krakova. Kostoly , či hrady si určite nezapamätáte, ale womai navždy áno.

Kým sa vyzabávame vo womai, prestáva pršať. Požičiavame si bicykle a zamierime na nich do židovskej štvrte Kazimierz. Okolo celého centra Krakova je zelený park, kde sa bicykluje super. Vlastne sme veľmi prekvapení stavom cyklochodníkov nielen v Krakove , ale následne aj v ostatných veľkých, či malých mestách, aj na vidieku. A hlavne tým, ako vodiči rešpektujú cyklistov, vždy im dávajú prednosť, sú veľmi ohľaduplní. 

Na večer sme si zarezervovali vstup do Osviečimu. Vstupné je zdarma, pokiaľ nechcete sprievodcu, ale lístky treba mať, vstup je regulovaný. Sprievodcu nechceme, výklad trvá 3 hodiny, a to by bolo nad naše sily. Aj hodina a pol v tom areáli je dosť, kto tam bol, chápe. 

Wieliczka

Soľná baňa Vielička je povinná jazda. Preto pred odchodom z Krakova zamierime ku nej aj my. Kúpili sme ranný vstup, kým tam nie je toľko ľudí, vďaka tomu sa nám podarí zaparkovať hneď pri vstupe. Podľa množstva parkovísk usudzujeme, že v sezóne tu musí byť riadne plno. Soľná baňa je právom highlight Malopoľska, výklad je zaujímavý, máme ho v poľštine, naschvál sme odmietli angličtinu, chceme trochu potrénovať aj poľštinu. Sprievodkyňa nám vykladá, že by sme sa nemali dotýkať stien a skúšať, či sú slané, lebo pri tých miliónoch návštevníkov ročne sa boja, že im celú baňu odnesieme na prstoch a nič z nej neostane. Mariane to nedá a skúša rovno jazykom oblízať stenu. Je fakt riadne slaná. Nielen steny sú slané. Zo soli sú aj obrazy, oltár, aj socha pápeža v obrovskej sieni. Aj prameň, ktorý tečie korytom, je riadne slaný, neodolali sme a ochutnali. Baňa má hĺbku 327 metrov, 9 podlaží a 300 km štôlní, turisti však prejdú len 2% z koridorov bane a len do 3. podlažia. Aj tak sme radi, že nás na povrch po skončení obhliadky vyváža výťah.

Zalipie

Dnes budeme spať vo Varšave, máme to pár hodín cesty z Vieličky, stále je však čas na zachádzku. Asi hodinu cesty z Krakova sa nachádza že vraj najkrajšia dedina Poľska- Zalipie. Je celá maľovaná, niečo ako naše Čičmany. Zatiaľ čo Čičmany sú decentne jednofarebné, Zalipie hrá všetkými farbami. Hlavný motív sú kvety, farebné, a je nimi pomaľované všetko- nielen domy, ale aj psie búdy, včelíny, studne, dokonca aj kmene stromov. Táto tradícia pred pár rokmi začala upadať, preto starosta teraz každý rok vyhlasuje súťaž o najkrajšie odekorovaný dom. A majú veľmi pekný zvyk- keď je bránička otvorená, pozývajú na vstup aj cudzích ľudí, turistov, keď zavretá, je potrebné rešpektovať ich súkromie. Hneď v prvom dome je bránička otvorená, tak ideme. Zo záhrady na nás máva pani, aby sme vošli dnu. Pozýva nás aj do domu, ťažko sa jej chodí, tak nás samých posiela do zadných izieb, nech sa popozeráme, čo všetko pomaľovala. Ale že fakt všetko! Už je to, samozrejme , dosť gýčovité, ale teta je zlatá, akú má radosť, že sme si prišli obzrieť jej dielo. Necháme jej pár drobných na farby a ideme ďalej. Popozeráme si ďalšie domy, zájdeme aj do kultúrneho domu, aj do kostola, všade kvety. V niektorom z domov si kúpime na pamiatku maľovaného vtáčika, v inom magnetku. Keď už máme kvetov dosť, pokračujeme do Varšavy.

Warszava

Vo Varšave býva syn mojej sesternice Peter. Ešte doma som sa jej pýtala, čo mu mám zo Slovenska doniesť. Tento rok sa mu podarilo prísť na Slovensko len raz, iste mu už srdce piští za niečím slovenským. Sesternica hovorí, že bryndzu, parenicu a Študentskú pečať. Tak poctivo trepeme zo Slovenska tieto výrobky až do Varšavy, kde sa nám podarí sa po príchode s Peťom aj stretnúť. Náhodou sme si našli byt cez airbnb v tej istej štvrti Varšavy ako býva on, sme len pár minút pešo od seba. Stretávame sa v reštaurácii, odovzdávame kus domoviny a na oplátku dostaneme radu, ako sa používajú varšavské mestské bicykle. Stiahneme aplikáciu a hneď aj skúšame, či funguje. Je potrebné si ju nabiť len 10 zlotými, čo je asi 2,20 EUR, aby fungovala. Stanovíšť bicyklov je veľa, ak cesta trvá kratšie ako 20 minút, je požičanie zadarmo. Nijako extra to nesilíme na druhý deň, ale skoro stále nám tá cesta trvá kratšie ako 20 minút, takže preprava po Varšave je super rýchla a super lacná. A opäť sú tu skvelé cyklo chodníky, po celom meste. Pýtame sa Peťa, čo by sme mali absolvovať, keďže mienime stráviť vo Varšave len zajtra pol dňa. On po príchode do Varšavy túžil ísť na vyhliadkovú terasu Paláca kultúry a vedy, asi najškaredšej budovy vo Varšave, ktorá bola postavená podľa projektu sovietskeho inžiniera . Fajn tip.

Ráno teda berieme bicykle zo stanovišťa rovno pred naším bytom a vezieme sa do mesta, na raňajky a na kávu, ako inak. Staré mesto je krásne, vlastne je to najmladšie staré mesto v Európe, lebo Varšava bola počas 2. svetovej vojny celá zbombardovaná a až po vojne bolo staré mesto zrekonštruované. Tá rekonštrukcie je však tak dokonalá, použili pri nej všetok materiál z ruín, ktorý sa dal zachrániť, že staré mesto bolo vďaka nej aj zapísané do zoznamu Unesco. Okrem starého mesta stoja za prehliadku aj kráľovské záhrady, z ktorých je krásny výhľad na Vislu. A potom opäť sadáme na bicykle a smerujeme k Palácu kultúry a vedy.

Palác kultúry a vedy má 42 poschodí a 231 metrov a na vyhliadkovú terasu na 30. poschodí nás vyvezie rýchlovýťah za 19 sekúnd. Výťah je rýchly, ale rad čakajúci naň sa posúva pomaly. Z terasy je krásny výhľad, vidíme z nej staré mesto, aj nové, celú Varšavu.

Mazury

Už sa tešíme na Mazurské jazerá. Miest už máme celkom dosť, mestská turistika je poriadne náročná, sme radi, že najbližšie dni strávime v prírode. Mazurská jazerná plošina pokrýva rozlohu, ktorá sa rovná rozlohe Slovenska, je ich viac ako 2000. Mnohé z nich sú prepojené, buď riekami, alebo kanálmi. Na Mazurách sme si našli chatku v dedinke Wilkasy, blízko mesta Gižycko, ktoré sa považuje za srdce Mazurských jazier. Úplne sme nedocenili význam slova letná chatka. Hlavne preto, lebo už nie je leto a na Mazurách je chladnejšie ako vo zvyšku Poľska aj v lete. Vstúpime do chatky a cítime, že je v nej riadne zima. To nie je letná chatka, to je kryokomora! Pýtame sa majiteľa, či má chatka kúrenie. Nie, nie, tu sa nesmie kúriť a posiela Maja fajčiť vonku.  Teplo, chceme teplo - skúšame to ešte raz. Teplo? Tak tancujte, smeje sa Poliak. Neskôr zisťujeme, že to nie je až taký zlý nápad. A načo ste sem prišli? pýta sa majiteľ. Trochu zvláštna otázka od prevádzkovateľa ubytovania. Čakali by sme od neho nápady, čo sa tu dá robiť. Nuž, vyszukáme si to sami.

Prvý deň začíname pozvoľna kávičkou v prístave. Potom začíname szukať, teda hľadať. Potrebujeme nájsť požičovňu e-bikov a lodí. Reklamy na prenájom lode so skipperom, ale aj motorových lodí bez oprávnenia je dosť. Voláme postupne na všetky čísla, a zisťujeme , že to nie je také jednoduché. Buď nedvíhajú, alebo nemajú voľnú loď. Prípadne loď majú , ale nemajú skippera. Na konci prístavu je otvorená agentúra, kde konečne nájdeme aj človeka, hneď dvoch. Plachetnicu voľnú nemajú, ale houseboat sa im na piatok uvoľní. To je super, presne to chceme, poplaviť sa zopár jazerami, stráviť noc na housboate niekde v prístave a v sobotu sa vrátiť späť. Plachetnici by sme sa potešili viac, ale nevadí. A chalani majú dokonca aj požičovňu bicyklov. Tie si hneď aj berieme, na 24 hodím. Mariana zjednáva. Dohodne, že môžeme vrátiť bicykle aj neskôr ako o 24 hodín, vlastne hocikedy, kedy chceme.  Na bikoch sa vyberieme do Gižycka, opäť po kvalitných cyklochodníkoch, časť vedie aj lesnou cestou. V Gižycku je najväčšou atrakciou most obratowy -most, ktorý sa pravidelne otvára pre lodnú dopravu, nie zdvíhaním, ale rotáciou k jednému brehu. Svetelný nápis nám oznamuje, že o hodinu a pol sa tak udeje. Takže máme čas zbehnúť na mólo, na kávu, na nákupy. Otváranie  mosta je pekné divadlo, ktoré priláka okrem nás mnoho turistov. Žiadna elektronika, pán mostootvárač vytiahne z búdky kľuku ( po našom kurbľu ) a začne kurbľovať. Točí, točí , až sa celý most otočí o 90 stupňov a lode môžu plávať. Most ostane otvorený hodinu a pol a potom bude divadlo znova. 

Wilczy szaniec

Cieľom cyklovýletu je Hitlerov bunker zvaný Vlčí brloh. Od našej kryokomory, teda chatky, je vzdialený asi 30 km. Chlapcom z požičovne sa vidí, že to je príliš ďaleko, na 60 km batéria v e-biku nevystačí, že vraj tak na 50 približne. Ale sú takí zlatí, že nám požičiavajú aj náhradné batérie a nabíjačky k nim. Nechápu síce, že ako chceme tie náhradné batérie niesť so sebou, ale to asi nepoznajú ten skvelý vynález-americkú pásku ( duct tape ), ktorú my vždy nosíme so sebou. Batérie v noci dobíjame doplna a ráno náhradné batérie , vložené v mikroténovom vrecku,  lepíme páskou na bicyklový nosič (po Modransky pakosic).

Kadiaľ vedie cesta k Vlčiemu brlohu, neriešime, odvezieme sa do Gižycka a opäť raz szukáme. Szukáme popri kanáli, nič, po druhej strane kanála, tiež nič, žiadne cykloznačky. Nakoniec pomôže až internet a náhodný miestny cyklista, nachádzame správnu cestu a ideme. Najprv po riadnej komunikácii, po pár kilometroch však cesta odbáča z hlavnej a už ideme len lokálkami, úplne prázdnymi, trochu hore kopcom, trochu dole, väčšinou po rovine. Potom sa cesta mení  na prašnú, vlastne pieskovú. Sme radi, že máme e-biky, kolesá sa zabárajú do piesčitej pôdy, miestami do blata, ťahá sa ťažko, okrem toho aj dosť silno fúka. Už máme len pár km do cieľa, keď sa pred nami objaví zábavný park. Okrem parku miniatúr, múzea venovanému 2. svetovej vojne, vyhliadkovej veže si tu môžeme dať aj obed, to poteší najviac. 

Vlčí brloh bol jeden z hlavných stanov Hitlera počas 2.svetovej vojny. Pozostáva z komplexu budov a bunkrov v husto zalesnenej oblasti, z väčšiny budov sú už len zrúcaniny, vstup do nich nie je povolený a mohol by byť životu nebezpečný. V jednej budove je však rekonštrukcia posledného pokusu o atentát na Hitlera, premieta sa tu aj film, ako sa to vtedy odohralo. Celé múzeum na nás silne pôsobí, náučné tabule nečítame všetky, aj tak máme pocit, že sme toho už videli viac než dosť. Cesta späť je oveľa rýchlejšia, keďže už neszukáme, však cestu poznáme,  ale šliapeme do pedálov s vetrom opreteky. Nakoniec nám batéria vydrží aj jedna, dokonca ani tie sme nevybili úplne. Čas sme riadne pretiahli, ale ako chalani sľúbili, nič nedoplácame. Dozvedáme sa však zlú správu, pokazil sa motor na lodi a len ráno bude jasné, či sa ho podarí opraviť, alebo nie. Máme prísť o 10:00 do prístavu a uvidíme.

Mikolajki

Ráno balíme a opúšťame našu kryokomoru, túto noc máme stráviť na lodi, balíme si do batohov len to, čo treba na loď, zvyšok ostane v aute v prístave. Avšak v prístave nás čaká sklamanie, motor lode sa nepodarilo opraviť, nie sú náhradné diely. Sme riadne sklamaní, zvažujeme , čo ďalej. Skúšame šťastie v Gižycku. Tu v prístave opäť szukáme, voláme na všetky čísla, ktoré nájdeme na billboardoch a reklamách. Ale situácia sa opakuje, buď nemajú loď, alebo skippera. Nakoniec, sklamaní, upúšťame od krásnej predstavy noci na lodi. Tak si aspoň kúpime plavbu - ako sľubuje reklama - po 3 jazerách, 3 kanáloch a to všetko za 1 hodinu.  Ocitáme sa na lodi, ktorá sa plaví presne tými kanálmi, okolo ktorých sme na bicykloch szukali včera cestu. Z jazera Niegocin  prechádza kanálom Gižycki s mostom obratowym do jazera Kisajno, most je otvorený ( samozrejme ), v protismere lode čakajú, kým prejdeme my.  Kanálom Piekna Góra ( aj tadeto sme včera išli na bicykloch ) preplávame do jazera Tajty a odtiaľ posledným kanálom Niegociňski späť do jazera Niegocin do prístavu. Po hodine plavba končí, presne ako sľubovala reklama, My sa rozhodneme  presunúť južnejšie, do mesta Mikolajki, čo je druhé väčšie stredisko na Mazurách. Keďže na dnešnú noc ešte nemáme ubytko, vojdeme do prvého hotela, ktorý vidíme  a ubytujeme sa na 1 noc . V hoteli je wellness, tak aspoň že to. V prístave si dojednáme prenájom motorovej loďky na zajtrajší deň, bez skippera, takúto bárku zvládneme aj sami. Wellness v hoteli pozostáva z vírivky, bazénu a sauny, ktorá ale nefunguje. Uspokojíme sa aj s vírivkou, máme ju sami pre seba, výhľad z nej je na jazero a ako sa stmieva, tak sme stále viac uchvátení pohľadom na svetlá mesta Mikolajki na druhom brehu jazera. Fakt je tu krásne.

Rejs motorówką bez patentu

Zobúdzame sa do krásneho slnečného rána, dúfame, že nám to vydrží celý deň. Chalan v prístave nám dáva rýchlokurz riadenia lode: v kanáloch choďte vpravo ako na aute, pod mostami prechádzajte napravo od žltej značky, tyče pri brehoch znamenajú, že voda je za nimi nižšia ako meter a pol, tu sa pridáva, tu štartuje, takto sa spúšťa motor do vody. A to je všetko. Za 5 minút sme múdri ako rádio, odpútame sa od brehu a už sa plavíme. Máme aj cieľ, reštauráciu plávajúcu v strede jazera, kde si chceme dať obed. Podľa mapy musíme najprv z jazera Mikolajskie prejsť popod most do jazera Talty zhruba do jeho polovice. Cez Talcki kanál dlhý 1620 m sa preplaviť do jazera Taltowisko, z neho krátkym 500 metrovým kanálom Lelecki Grunwaldzki do jazera Kotek Wielky a potom najdlhším kanálom Mioduňski  dlhým 1920 m do jazera Szymon. Vyzerá to jednoducho, a nakoniec to naozaj zložité nie je, orientujeme sa podľa bójí a prístavov, Na brehu jazera Talty vidíme dokonca aj lyžiarske stredisko, na malilinkom kopčeku, na ktorý ide sedačková lanovka.

Po 2 hodinách sme na jazere Szymon presne pri tej bójke, kde by mala plávať reštaurácia. Tej však niet. Ešte nie je 12:00, otvára až na poludnie, zrejme ešte nepriplávala. A naozaj, za chvíľu vidíme, že sa ku nám blíži čudo, 2 plávajúce pontóny, ktoré vlečie motorový čln. Nie sme jediní, kto čaká, pár lodí tu už krúži s nami. Reštaurácia zakotví, vlečný čln odpláva a na nás už kričí plavčík-či čašník-či kuchár?, aby sme hodili lano. Veľmi šikovne všetky čakajúce člny priviaže k pontónu, povyskakujeme naň a posadáme k pripraveným stolom. Podávajú sa len 3 druhy rýb, ale sú čerstvé, čerstvo vysmažené, ku nim kvasené uhorky a šalát coleshaw, pochúťka taká, že si objednáme aj dupľu. K rybám fľašu vína, nedopitú zoberieme na loď. Cestou sem sme viedli loď aj my s Marianou, späť už pôjde len Peťo, my si vychutnáme plavbu aj víno. Kým jeme, reštaurácia sa zaplní. Nestoja tu len malé bárky, ako máme my, ale aj luxusné jachty s majiteľmi ako z katalógu ( teda okrem tých napichaných pier, tie , pokiaľ viem, v žiadnom katalógu s jachtárskym oblečením nenájdete ).

Plavba späť je rýchlejšia, už sa orientujeme perfektne. Odovzdáme čln a lúčime sa s Mazurskými jazerami. Veľmi sa nám tu páčilo, radi sa sem ešte niekedy vrátime.

Gdaňsk

Ponuka ubytovania v Gdaňsku je bohatá. Chceme bývať v centre, problém je však s parkovaním. Aj tak sa rozhodujeme pre byt v starom hanzovom dome, v úplnom centre. Parkovanie nie je ďaleko, ale je dosť drahé. Keby sme tam ostali parkovať počas celého pobytu, stálo by to viac ako byt. Byt je dvojpodlažný, s 2 kúpeľňami a komfortnou obývačkou, z okna spální je výhľad na najkrajšiu Gdaňskú katedrálu- Bazyliku Mariacku, z obývačky na hanzové domčeky na druhej strane námestíčka, a to všetko za  300 EUR na 4 noci pre všetkých štyroch. Jediné divné na ňom je to, že horná kúpeľňa nemá dvere. V podstate z postele môžem hľadieť na Peťa ako sedí na WC. Takéto spálne sme zažili v Afrike, tam je bežné, že kúpeľňa je priamo v spálni, bez dverí. Keď sme išli do Maroka, do všetkých hotelov som najprv písala, či kúpeľne majú dvere. Ale že to treba riešiť aj v Poľsku , to som netušila. Vlastne aj vo Waršave bola v byte čudná kúpeľňa, na sprchovom kúte bola jedna stena z benátskeho zrkadla. Človek, ktorý sa sprchoval, mohol hľadieť na toho, čo sedel na WC. Ale ten, čo sedel na WC videl v zrkadle seba. Keby  bolo benátske zrkadlo naopak, obidva účastníci by mali estetickejší zážitok. 

Historické centrum Gdaňska je nádherné. Azda najkrajšie staré mesto, aké sme navštívili. Keďže je sobota, mesto je plné, skôr Poliakov , ako zahraničných turistov, Slovákov nepočuť vôbec.  Túlame sa, obdivujeme sochu Neptúna, Zlatú bránu, Zelenú bránu, Dlhú ulicu.....Stmieva sa, zapaľujú sa svetlá , reštaurácie lákajú a jedlo je božské :-) . Z nášho apartmánu sa dá cez strešné okno vyliezť po rebríku na strechu domu. Nočné mesto je ešte krajšie , ak je to vôbec možné.

Sopot

Nedeľu ráno začíname opäť szukaním bicyklov. Radi by sme e-biky alebo aspoň riadne bicykle s prevodmi, pretože by sme chceli na nich za deň zvládnuť Sopoty aj Gdyňu. Tie spolu s Gdaňskom tvoria takzvané Trojmestie. Všetky 3 mestá sú spojené do jedného, ale každé je iné a my ich chceme spoznať všetky. Lenže všetky požičovne majú len obyčajné mestské bicykle. Tak berieme aj tie a dnešný výlet bude teda len do Sopot, Gdyňa je už na to priďaleko. Opäť sme sa raz stratili, ale nakoniec sme sa našli na tej správnej ceste - na cyklochodníku popri promenáde pri mori. Gdaňsk skončí, začína Sopot . Má charakter kúpeľného mesta, veľmi príjemného, až na to množstvo ľudí. Nechápeme kam všetci smerujú, prúdy ľudí idú hore-dole ulicami. Vlastne presne tak ako my. My sa ideme pozrieť na Krivý dom, nákupnú ulicu a tiež na to, aký žurek varia v Sopotoch.  Nie že by sme jedli v Poľsku iba žurek, niekedy si dáme aj chlodnik- studenú cvikľovú polievku, alebo rybaciu polievku, prípadne boršč. A k tomu väčšinou ryby, hoci chlapi nepohrdnú ani klasickým rezňom, po poľsky také divné slovo- schabowy, Na promenáde je zraz historických vozidiel, medzi nimi aj americký policajný voz. Pomaly sa zberáme na cestu späť, zastavíme sa na horúce pivo s korením a zázvorovým sirupom ( na spôsob vareného vína ) na pláži a potom už správnou cestou trafíme do nášho apartmánu. 

Rejsy po trawie

Poľsko má jednu zaujímavú technickú pamiatku - Elblaský kanál. Prepája Mazurské jazerá s Baltským morom. Jedinečné je na tom to, že výškové rozdiely medzi kanálmi lode prekonávajú po súši, nikde inde na svete takýto technický zázrak nie je. Lístky si kupujeme na 3 hodinovú plavbu cez internet pár dní vopred, aj teraz mimo sezóny sa rýchlo vypredávajú. Naša plavba začína v Buczyniec a ide cez 3 rampy, poľsky zvané pochylnie - Buczyniec, Kąty a Olešnica. Loď vypláva z prístavu a hneď nabehne na prvú rampu. Čaká nás klesanie asi 20 výškových metrov, loď vpláva na železný vozík, plavčíci ju upevňujú lanami a kapitán vypína motor. A potom už len sledujeme ako vozík vyťahuje loď z vody na železničné koľaje a po koľajach ju pomaly spúšťa dole trávnatým kopcom. Fakt plávame po tráve. Za chvíľu sme dole v ďalšom kanáli, naštartuje motor a opúšťame vozík a ďalej už plávame kanálom. Toto divadlo sa zopakuje ešte 2x, potom sa loď otočí a ide späť. Tentokrát nás vozíky vyťahujú hore kopcom, toto je naozaj unikát.

Gdyňa a Helská kosa

Pred 2 rokmi na Pobaltí sa nám veľmi páčilo na Kuršskej kose. Aj Poľsko má svoju kosu- uzučký a dlhý polostrov, na konci ktorého je malé mestečko Hel. Ale okrem Helskej kosy je neďaleko Gdaňska ďalšia atrakcia - pieskové duny v Lebe, kde sa dá nájsť v piesku jantár. Máme už len 1 deň, a tak sa musíme rozhodnúť, ako ho strávime, obidve miesta nestihneme. Rozhoduje žreb, ide sa na Kosu. Vzdialenosť z Gdaňska nie je veľká, doprava je však hustá a skoro celý čas ideme mestom, takže to trvá. 

Zastavíme sa na kávu v Gdyni. Hľadáme nejaké centrum a zisťujeme, že centrom je nová ulica s obchodmi a hustou premávkou. Gdyňa je úplne iná ako Gdaňsk a Sopot- je to moderné mesto a  prístav, a čo stojí za pohľad je práve promenáda vedúca z centra k moru. Tu sú reštaurácie, bary, obchodíky a v prístave stojí pirátska loď, ktorá láka na plavbu. Dlho sa nezdržiavame, Kosa čaká.

Helská kosa je užšia ako tá Kuršská, v najužšej časti má len 100 metrov. Ako ideme cestou do Helu, aj napravo vidíme more, aj naľavo vidíme more. Pár mestečiek po ceste vyzerá lákavo, ale nestojíme,  tešíme sa na Hel. Popri ceste, celou Kosou, čo je 35 kilometrov, ide aj cyklochodník. To by bolo super, keby sme mali čas na jazdu celým polostrovom, tak by sme najviac dokázali preskúmať zákutia polostrova. Možno nabudúce. V mestečku Hel ako prvé navštívime záchrannú stanicu pre tulene.  ( v skutočnosti ako prvú sme navštívili reštauráciu, ale ku tomu sa už hanbím priznať, veď my vkuse iba jeme! ) Je tu akvárium, kde sa nám predvádza zopár tuleňov a tiež náučné panely súvisiace s ochranou prírody. Dnes je pekne, asi 22 stupňov, máme zbalené aj plavky. Na pláži je celkom dosť ľudí, vo vode skoro nikto. Voda je super, studená, ale nie ľadová, presne takú milujeme. Pokúšame sa aj hľadať, teda szukať jantár v piesku, nachádzame malé zrniečka, ktoré môžu a nemusia byť jantár. Hel sa nám páči, aj hlavná pešia ulica s obchodíkmi a reštauráciami, aj pláže -skutočné prímorské mestečko.

Posledný večer v Gdaňsku sa ideme s Marianou potúlať uličkami starého mesta, až skončíme na nábreží, aj tu je most obratowy- moderný, neovláda sa kľukou, ale elektronicky, hlas z ampliónu vyzýva ľudí, aby opustili most, lebo sa bude otvárať. Nápis GDAŇSK krásne svieti, po vode sa potme pretekajú 2 veslice- naozaj sa nám  Gdaňsk bude zajtra opúšťať ťažko.

Ráno sa neponáhľame odísť z Gdaňska. Dnes sa presúvame len o 2 hodiny bližšie k domovu, do mesta Torúň a ubytovať sa môžeme až poobede. Rýchla ranná porada rozhodla o káve v meste a kúpaní na pláži. Časť vecí z apartmánu si odnesieme do auta, pre zvyšok prídeme neskôr. Keďže sme žiadny väčší jantár v piesku nenašli, ideme si nejaký kúpiť. Jantár v človeku, čo ho nosí, prebúdza radosť, chuť do života a energiu, dáva nádej a tiež podporuje činnosť štítnej žľazy a imunitný systém. Obchodíkov s jantárom je tu neúrekom, nakoniec obidve nájdeme presne taký, aký sa nám páči. Vraciame sa do apartmánu pre zvyšné veci a nachádzame v ňom upratovačku. Bola veľmi šikovná, stihla už vyhodiť našu tašku s jedlom, mali sme tam čaje, kávu, olivový olej , nejaké ovocie, zeleninu, syry...a hlavne čerstvo upečené lowcarb žemličky, tie nás mrzia najviac. Upratovačka sa ohradzuje, už ste mali byť preč, ja sa ponáhľam upratať pre ďalších hostí. Kontrolujem booking a naozaj, check-out bol o 10:00. Nuž, naša chyba, lesson learnt. Sme radi, že nevyhodila aj notebook a páperky zo skrine. Odchádzame z mesta a už presne vieme, kam ísť , kde zaparkovať, aby sme mali na pláž blízko. Opäť rovnaká situácia, na pláži pár ľudí, vo vode nikto. Pritom je horúco, síce podľa predpovede len nejakých 25 stupňov, ale slnko je ostré a horúce a voda o niečo studenšia ako na Kose, ale určite má aspoň 17-18 stupňov. Dáme sa do reči s domorodcami, že vraj v lete je tu hlava na hlave. Voda mala toto leto aj 22-23 stupňov, čo ešte pred pár rokmi bolo nepredstaviteľné, voda aj v lete mávala len 8-9 stupňov. Je to dosť alarmujúce.  Dávame zbohom moru a vyberáme sa na cestu domov.

Toruň

Cesta z Gdaňska domov je ďaleká, rozhodli sme sa približovať k domovu postupne s 2 nocľahmi po ceste. Ako prvé sme zvolili mesto Torúň. Tu sa narodil Kopernik aj perník, tak zabijeme 2 muchy 1 ranou- dozvieme sa niečo o Kopernikovom meste a ochutnáme originálny perník. Torúň je krásne historické mesto,  najprv sa túlame pešo, zájdeme aj ku Kopernikovmu domu. Potom zbadáme autíčko so sprievodkyňou, to je vždy dobrý spôsob ako sa dozvedieť viac. Dojednáme si jazdu s výkladom v poľštine, po 2 týždňoch sme už celkom frajeri. Výklad je oveľa zábavnejší ako v Krakove. Zastavíme sa pri šikmom dome, sprievodca nás posiela postaviť sa k stene domu, plecia na stenu, päty priraziť v stene tiež. Nijako sa to nedá, padáme na nos. Ukazuje nám aj najvýchovnejšiu ulicu v Torúni: napravo basa, naľavo univerzita a pred nami kostol. Na mestských hradbách sedia keramickí mužíčkovia a neďaleko Kopernikovej sochy na námestí stojí bronzový oslík. Oslík má po celej dĺžke chrbta hrivu, ktorá je veľmi ostrá, vysoká asi  10 cm. Kedysi slúžila na mučenie a tresty, vinníka posadili na osla nahého a ľudia do neho hádzali zhnité ovocie a zeleninu. Keďže chudák oslík dlhé roky slúžil ako zlý nástroj, teraz už robí len dobro. Splní každé želanie, ktoré mu pošepká človek do uška. Avšak želanie môže pozostávať len z 2 slov, viac nie je schopný si oslík zapamätať. Skláňam sa k jeho uchu a šepkám to najdôležitejšie želanie zo všetkých, 2 slová mi bohato stačia. 

Večer končíme drinkom na námestí- v meste perníkov aj drink musí byť s perníkovou chuťou, ja si dávam perníkovú limonádu, Mariana perníkový čaj. Už je tma, keď začneme rozmýšľať, kde zakotvíme v posledný deň. Vyberáme mestečko Kroczyce na Ceste orlích hniezd. 

Szlak Orlich Gniazd

Cesta orlích hniezd vedie z Krakova do Čenstochovej, je to turistická 164 km dlhá trasa, na ktorej sa nachádza mnoho hradov na bielych vápencových skalách. Tieto kedysi strážili hranicu medzi Malopoľskom a Sliezskom. Do Kroczyc dorazíme poobede. Podľa mapy je tu neďaleko kopec Zborów, kde by mali byť biele vápencové skalné útvary. Obliekame turistické oblečenie a pripravíme sa na kratšiu túru. Túra je naozaj krátka, za ani nie 10 minút od parkoviska sme pri skalách, biele skaly sa týčia všade okolo nás. Nečudo, že tu stretneme aj 2 nevesty v bielom, ktoré sa prišli aj so ženíchom a fotografom sem fotiť, toto miesto je veľmi fotogenické. Lenže nás zaujme aj niečo iné-lezci. Zopár ich je pokvačkaných po skalách. Prídeme si zaliezť, rozhoduje Peťo. Najprv však dokončíme 3 km okruh, od vrcholu hory Zborów k ďalším skalám, aj tu sa lezie, okolo jaskyne Głęboka k miestu, kde sa na zippline spúšťajú turisti z vysokej skaly na lúku. Jaskyňu nám tesne pred nosom zavreli. Chyba, že nám recepčný v hoteli neodporučil návštevu, keby sme išli najprv do jaskyne, boli by sme stihli. Pýtali sme sa ho na požičanie bicyklov, len krútil hlavou, že už je zavreté a strčil nám do ruky kartičku s web stránkou, na ktorej sa dajú nájsť informácie o aktívnej dovolenke na Ceste orlích hniezd. S týmto sa často stretávame aj na Slovensku, aj tu v Poľsku, chýbajú odporúčania miestnych , čo robiť, kam ísť. Potom si všetko musíme szukať sami!

Lezeckú výbavu nosíme v aute na každú dovolenku. Pobalíme ju za pár minút a už opäť stúpame na horu Zborów. Toto podvečerné slnko je veľmi lichotivé, to je iste ten dôvod, prečo je tu zrazu aspoň 8 neviest so svojimi fotografmi. Všade, kam sa pozrieme, nevesta, jedna dokonca sedí aj na strome. Sledujeme, ako sa fotia a nechápeme, kde budú všetky tieto nevesty mať svadbu. Áno, jedna určite aj v našom hoteli, už sa to tam chystá, aj keď je len štvrtok, ale tie ostatné? No nič, musíme začať liezť, veľa času do tmy neostáva. Stihneme len 2 cesty, jednu ľahšiu a jednu ťažšiu, na vápne sme už dávno neliezli, je to trochu iné ako na Kaľamárke, hodne vyšmýkané. Nástup na druhú cestu je dosť ťažký, Peťo nemá problém, ale my dve s Marianou sa chvíľu pechoríme, kým to dáme. Keď sa balíme, prichádza mladý pár. Nejde im do hlavy, že my starí sme tú cestu vyliezli,  keď sme to dali my, musia to zvládnuť aj oni. Sme radi, že sme niekoho inšpirovali k výkonu. Zberáme sa na odchod a v šere zrazu nevieme nájsť  cestu, kadiaľ sme sem prišli. A tak sa držíme poslednej odchádzajúcej nevesty, jej biele šaty svietia v tme a sú pre nás ako maják. 

Náš posledný deň dovolenky. Čaká nás asi 5-6 hodín v aute. S Poľskom sa rozlúčime zastávkou na hrade Ogrodzieniec , hrad je zo 14 storočia, je to zrúcanina, ale pekne zrekonštruovaná. Súčasťou prehliadky je aj múzeum mučenia, v stredoveku boli veľmi vynachádzaví. Fajn, že sa tieto praktiky už dnes nepoužívajú. 

Ak sme aj mali nejaké predsudky o Poľsku, všetky sme zbúrali. Poľsko má čo ponúknuť turistom. Krásne mestá, hrady, pamiatky, ale aj prírodu, dlhé úseky diaľnic, dobré jedlo, veľa pomerne lacného ubytovania cez booking alebo airbnb a mnoho turistických atrakcií. A určite najkrajšie časti Poľska sú práve na severe, my už máme v hlave plán, ako sa raz sem vrátiť na pár letných plážových dní. Možno konečne vyszukáme aj ten jantár :-)