Ako sme bojovali s koronavírusom

marec 2020 - ...

Táto časť cestovateľského denníka nie je o cestovaní. Je nám veľmi ľúto, že cestovanie je tabu, aj keď by sa cestovať dalo, a niektorí to aj robia, svedomie a pocit zodpovednosti a spolupatričnosti nás drží doma. Chuť písať však silnie a keď sa nedá o cestovaní, dá sa o inom, napríklad o všadeprítomnej téme - covide.

Proticovidové opatrenie č. 1:  Posilňovanie imunity otužovaním

Otužovaniu sa venujeme už tretí rok. Začalo to úplne jednoducho, neprestali sme sa kúpať v našom bazéne, aj keď leto končilo. Voda chladla, s tým sa krátila aj doba, ktorú sme v bazéne vydržali, ale zistili sme , že sa to dá zvládnuť. Naozaj hrdí na seba sme boli prvýkrát začiatkom decembra 2018, keď bazén zamrzol a Peťo musel rozbíjať ľad, aby sme sa do vody dostali. 

Keď začne šialenstvo okolo koronavírusu, vtedy si naplno uvedomujeme, že silný imunitný systém je v boji s vírusom najúčinnejší. Jedna vec je začať s otužovaním a druhá je vydržať. Nuž ale veľa možností zábavy počas lockdownu nie je, cvičiť, plávať v bazéne a pravidelne vybehnúť do prírody. A tak v otužovaní pokračujeme. A keď už prichádza leto a kúpanie sa v bazéne sa naozaj nedá považovať za otužovanie, začíname vyhľadávať studenšie prírodné vody. Napríklad tajchy pri Banskej Štiavnici sú skvelé, alebo Liptovská Mara. Určite najkrajšie plávanie zažívame v lome Beňatina počas dovolenky na východnom Slovensku, ale nepohrdneme ani horskými potokmi, plavky sú na túrach pribalené v batohu.

Nejako som si nevedela predstaviť, že by sme aj my mohli ochorieť na COVID, veď imunitu máme silnú a prípadov tu veľa nie je. Ale keď jednu krásnu októbrovú sobotu moje kolegyne hlásia, že zrazu ochoreli a ja sa tiež cítim divne, podozrenie je na svete. CRP test 1 kolegyne COVID potvrdil, následne ideme na testy všetky a z 10 kolegýň, ktoré  spolu robíme , testy potvrdia COVID u ďalších 7 vrátane mňa . Nakazili sme sa v práci, ktovie ako a od koho. To už sme samozrejme, všetky v karanténe, ktorá nakoniec  trvá 17 dlhých dní. Zvláštna je to choroba, necítim sa zle, ale ani dobre. Najzvláštnejšie je to, že choroba neustupuje, aj keď mi nič strašné nie, stále som slabá a ľahko sa zadýcham a bolí ma hlava. Každý deň sedím na slniečku, trochu porobím v záhrade, ale veľmi nevládzem. Dokonca vytiahnem aj bicykel a krúžim po záhrade okolo stromčekov, ale tiež dlho nevydržím. A tak najväčšou zábavou dňa je variť a potom to konzumovať. Zvlášť zábavné to začína byť po strate chuti a čuchu, tieto 2 zmysly mi nahradzuje moja Miška.  Peťo aj Miška sú doma v karanténe so mnou. Ich testy sú negatívne, ale je možné byť v takom úzkom kontakte a nenakaziť sa? Jedno ráno sa Peťo prebudí a má pocit, že vírus chytil, cíti sa zvláštne, choro. Bojuje s tým po svojom, okúpe sa v bazéne, voda má možno 8 stupňov a zaháji 3 dňovú hladovku. Rozhodol sa vírus vyhladovať. Neviem, či pomohlo práve toto, v každom prípade je po 3 dňoch fit a následný test je negatívny. 2 dni pred opakovaným testovaním som už z toho nervózna, zdá sa mi, že všetky príznaky sú stále rovnaké, bojím sa, že budem opäť pozitívna a ja už nechcem ostať v karanténe ďalších 10 dní. A tak použijem Peťovu metódu, rozhodnem sa nejesť aspoň 1 deň. Nakoniec je z toho 40 hodín bez jedla a výsledok testu je negatívny. Teším sa do práce ako ešte nikdy .

Som vďačná za ľahký priebeh ochorenia, bez následkov, nie každý má to šťastie.

Proticovidové opatrenie č. 2: Zvýšený prísun vitamínu D

Predpoveď počasia na celý týždeň ukazuje slnko a jarné, skoro až letné teploty, aj keď je ešte len február. Narýchlo si dohodneme s Marianou stretnutie na Donovaloch v strede týždňa, kedy tam nepredpokladáme húfy turistov. Nevideli sme sa 5 mesiacov, kamarátime sa už 37 rokov, a to sa ešte nikdy nestalo, aby sme sa takú dlhú dobu nestretli. Do prírody je momentálne dovolené ísť aj mimo okres, tušíme, že táto možnosť dlho nepotrvá, preto ju využívame, kým sa dá. 

Za cieľ si dáme ľahký výšlap na Zvolen a Novú hoľu, Mariana túto sezónu ešte na skialpoch nebola a dnes to bude skôr o radosti zo stretnutia a vychutnávania si slniečka ako o výkonoch. Slnko je neuveriteľne teplé, odráža sa od snehu a ohrieva aj odspodu. Nevydržím to a zhadzujem nohavice, ostávam len v sukni a tričku s krátkym rukávom. Už som párkrát šlapala v kraťasoch, ale to bol apríl, alebo máj, vo februári zvyčajne pod sukňou mám nohavice, pod nohavicami termoprádlo a pod termoprádlom vlnené nohavičky bombarďákového typu. Cesta vedie spočiatku lesom, po hodine vychádzame nad pásmo lesa a tu sa už slnko o nás opiera poriadne. Natierame sa opaľovacím krémom, aj tak dnes asi zhoríme. Je tak teplo, že aj na vrchole sedíme len v tričku a dokonca aj lyžujeme len v tričku. Tak dnes sme toho vitamínu D vstrebali riadne veľa.  

Nesmierne sa tešíme, že tu môžeme spolu sedieť,  vyhrievať sa na slniečku, jesť pritom varené vajíčka a vychutnávať si výhľad na svet zhora.

Proticovidové opatrenie č. 3: Kardiotréning, zvyšovanie pľúcnej kapacity a posilňovanie srdcového svalu

Na skitouring chodíme každý víkend. Určite za jedno z najdôležitejších opatrení v boji s akýmikoľvek vírusmi je pohyb na čerstvom vzduchu, zvlášť v zime. Vďakabohu, že žijeme v okrese, kde máme aspoň nejaké kopce ( teoreticky by sme mohli žiť aj v Šali ) a zvlášť vďační sme za to, že na nich tento rok aj napadal sneh. Nebýva to tak každý rok v poslednej dobe. Aj keď počas detstva sme na Skorušinu chodili lyžovať celú zimu, v posledných rokoch tu istota snehu nie je. 

Od Nového roku sme zavretí v okrese. To nám dáva príležitosť preskúmať Klenovský Vepor a Skorušinské lesy dokonale. Každý víkend volíme inú cestu na Železnú bránu a inú cestu dole. Ale sme šťastní, keď sa na pár týždňov umožní ísť mimo okres do prírody. Konečne po dlhej dobe môžeme vyšlapať na náš obľúbený kopec Ďumbier. Na Trangoške to vyzerá ako na pretekoch s hromadným štartom, volíme preto radšej výstup lesom, kde niet nikoho. Aj keď ideme mimo okres, stále dodržiavame všetky pravidlá, hlavne vzdialenosť od ľudí.  Tu v lese ľudí niet , čiže ani vyšlapaného chodníka. Peťo prešlapáva cestu hlbokým snehom, každý krok dáva zabrať 2x viac ako po chodníku na Štefáničku. Dnes to vyzerá na boj. S podmienkami, aj so sebou samými. Peťo mi navrhuje, že ak chcem, môžeme sa vrátiť na chodník, tak ľahko však boj nevzdáme. Nad pásmom lesa je sneh tvrdší, už sa tak neprebárame, ale aj strmší. Lavínovka je len dvojka, to však nedáva žiadnu istotu. Držíme sa línie rebra, počasie sa nám zhoršuje. Odtiaľto máme možnosť zlyžovať žľabom na lavínište, chvíľu to aj zvažujeme, lebo vieme, že nás čaká ešte viac ako hodina, kým sa dostaneme na Ďumbier. Rozhodujeme sa dobojovať dnešný boj do konca a pokračujeme vo výstupe. Chvíľami nevidieť na krok. Poznáte ten pocit ( neviem, či sa dá zažiť aj niekde inde ako na Chopku ), keď v hmle neviete , čo je hore a čo dole? Už šlapeme len podľa sluchu, niekde vysoko nad sebou počujeme hlasy ľudí na hrebeni. Posledný úsek pred chodníkom je ľadový a strmý, som šťastná keď sme konečne na hrebeni a môžem sa prestať báť, že zhučíme aj s lavínou ( či bez nej ) dole Ďumbierom. Odtiaľto je to ku krížu už len asi pol hodina. A konečne po 4 hodinách odmena za dnešný statočný boj- lyžovačka je božská, predsa len zlyžovať z Ďumbiera je trochu lepší zážitok ako zo Železnej brány. 

Okrem Ďumbiera za krátky čas uvoľnených opatrení stíhame Kráľovu hoľu, Novú hoľu a ešte jednu hoľu, ktorej meno si ponechám pre seba. Sú miesta, takzvané tajné spoty, kde nechodí skoro nikto, len pár miestnych a my chceme, aby to tak aj ostalo. A tak tam stretávame iba kámošov, ktorých sme od začiatku pandémie nevideli. Aj kamarát sa stihol nakaziť covidom a napriek tomu, že je to športovec, nemal ľahký priebeh. Vraví, že mu to zanechalo stopu na pľúcach, ale aj s tým handicapom je 10x rýchlejší ako ja. Jeho prístup sa mi páči: neplače, nevzdychá, že nevládze, ale maká. Denne trénuje , aby sa dostal naspäť do formy. 

Aj my si užívame tú možnosť z plných pľúc sa nadychovať studeného vzduchu a cítiť ako srdce divoko bije v hrudi 170 krát za minútu. 

Proticovidové opatrenie č. 4: Udržiavanie si nádeje, optimizmu a radosti zo života.

Na začiatku pandémie bolo ľahké sa držať nádeje, že to za pár mesiacov skončí a my budeme opäť žiť ako predtým. Po skoro roku už na tú nádej treba viac snahy. Nádej zomiera posledná, povedali sme si a zabalili sme si ráno do auta aj bežky. Už opäť sme zavretí v okrese a nádej, že na Klenovskom Vepri bude sneh, je minimálna. Nevadí, skúsiť treba. A tak trepeme bežky 4,5 kilometra na chrbte , kým sa objaví súvislý pás snehu. Obúvame bežky, tešíme sa ako blchy. Asi 200 metrov. Za zákrutou sneh končí a tak bežky vypíname a ďalej ideme pešo. Bežky stále v ruke, však čo keď...Nad útulňou zapínam bežky ešte raz, vidím vopred, že opäť len na krátky úsek, ale tiež vidím stopy medveďa v snehu. Na bežkách mu ľahšie ujdem, myslím si :-) stopy sú veľmi čerstvé. Macka sme nevideli, aj keď za to, že on nevidel nás, ruku do ohňa nedám. Po chvíli zapichujeme bežky do snehu a namiesto bežeckých topánok obúvame turistické topánky a mačky. Výstup na Vepor je veľmi strmý a ľadový, bez mačiek by som nešla, aj s nimi idem miestami štvornožky. 

Kto bol na Vepri, vie, že výhľad je úžasný a dnes je jeden z tých dní, keď máte svet ako na dlani. Kráľova hoľa je kúsoček, Tatry tiež. Obedujeme na vrchole a volá mi bratrancov syn. Že kde sme, lebo že on bude za pár minút letieť nad našimi hlavami. A naozaj, za chvíľu malé červené lietadielko krúži nad nami, mávam mu o dušu a on máva krídlami. Keby sme to takto chceli načasovať, ťažko by sa to podarilo. 

Sme vďační za tieto malé radosti, aj za nádej, že epidémia sa raz skončí  a všetko dobre dopadne.

Proticovidové opatrenie č. 5: Očkovanie

Seba dokážeme chrániť opatreniami 1 až 4 a ich opakovaním dookola. Aspoň tomu veríme. Bojíme sa o rodičov a všetkých zraniteľných okolo nás. Som nesmierne rada, keď môj otec má po 2. očkovaní, teraz už pevne verím , že sa koronavírusom nenakazí. Peťovi rodičia a  ich veková kategória sú za chvíľu na rade. Keď nám šéfka v práci hovorí, že ako kritická infraštruktúra sa vieme prihlasovať na očkovanie, s kolegyňami neváhame, nebude to len pre ochranu seba, ale všetkých klientov, ľudí z celého mesta, ktorí ku nám chodia a často u nás sedia aj hodinu. Voľné kapacity však nie sú, každý deň x krát klikám na link a nič. Jeden večer som už v posteli, keď šéfka volá, rýchle sa prihlasuj, sú voľné kapacity v BB a Košiciach. Nešpekulujem, prihlasujem sa do Košíc. Nikdy sa nedozviem, či moje zaočkovanie ochránilo nejakú moju kolegyňu, alebo nejakého klienta od nákazy. Ale viem, že ak by mnohí, čo sa starajú o svojich starších rodičov , mali možnosť zaočkovať sa skôr ako nakazia svoju mamu alebo otca, tak by tak urobili a dnes  by ich rodičia ešte žili. Žila by aj moja teta a Peťov ujo...

Ďakujem za možnosť okrem seba chrániť aj druhých.