14.9.-24.9.2020

Koronavírus každému zamával plánmi na leto, my nie sme výnimkou. Najprv sme plánovanú júnovú dovolenku presunuli na september v nádeji, že sa situácia upokojí a budeme môcť vycestovať za hranice. Koncom augusta nám však už je jasné, že toto leto ostávame doma. Počkáme , kým sa vydovolenkujú ostatní, lebo preplnené miesta nemáme radi a expedíciu naplánujeme až na druhú polku septembra. Aj keď tam, kam mierime my, podľa niekoho slov nič nie je, a tým myslel zrejme aj turistov.

Tokaj

Prvýkrát s nami na dovolenku cestujú aj naše bicykle, hrdo sa vyhrievajú na streche auta a my sa tešíme, ako preskúmame celý Tokaj šliapajúc do pedálov. Prvá naša zastávka je totiž  vinársky kraj, kde sme ešte nikdy neboli, napriek malej vzdialenosti od Košíc. Expedícia sa pôvodne mala volať "Od Tatier k Tokaju". Potom sme pri tvorbe itineráru usúdili, že nám na to plánovaných 11 dní nestačí, tak sme Tatry vynechali a rozhodli sa začať Tokajom a potom uvidíme, kam až zájdeme. Ubytovanie máme zabezpečené len na prvé 2 noci na Tokaji, ďalej už budeme postupovať podľa situácie. 

Nájsť ubytovanie na Tokaji nie je celkom jednoduché, samozrejme sú tu k dispozícii hotely, resp. izby vo veľkých vinárstvach, ako je Macík, to však nie je nami preferovaný typ ubytovania. Apartmán v rodinnom dome sme nakoniec našli v obci Malá Tŕňa, ktorá je srdcom Tokaja. 

Do Malej Tŕne dorážame až podvečer po zastávke v Košiciach, apartmán nachádzame ľahko, je hneď vedľa potravín, ktoré sú zavreté. To je škrt cez rozpočet, pretože sme zatiaľ nenakúpili a na druhý deň je sviatok, všetky obchody budú zavreté. Ubytujeme sa a domáceho sa pýtame, kde je najbližší otvorený obchod. Ževraj v Maďarsku Tesco. Tak to teda nemienime ísť cez hranicu, keďže hranice sú zavreté, veď predsa len niečo musí byť otvorené aj tu, napríklad v Slovenskom Novom Meste. Nakoniec tam nachádzame otvorené malé potraviny. Celkom srandovné, na stene sú 2 nápisy. Jeden hovorí o tom, že na úver sa nedáva bez súhlasu majiteľky ( mňa ako bankárku by celkom zaujímala úroková sadzba takéhoto úveru ). Druhý nápis hovorí, že platba kartou až nad 5 EUR. Super, dá sa platiť kartou, tešíme sa. Omyl, len Calio kartou . Hoci sa už stmieva, osedláme naše tátoše a vyšlapeme na Vyhliadkovú vežu Tokaj. Slnko pred chvíľou zapadlo, výhľady na červeno sfarbený horizont sú krásne, Maďarsko je čoby kameňom dohodil a v ňom druhý najvyšší vrch, čoby vrch -kopec Maďarska. Asi ako Šibeničný, u nás v RS. Víno si zbehneme kúpiť k Macíkovi a  večer strávime na dvore pred apartmánom plánovaním zajtrajšej cyklotrasy.

Možností na cyklovýlety je viac. Ale treba mať cieľ, aj keď dnes je cieľom samotná cesta, predsa len sme si aj cieľ stanovili. Je ním najnižší bod Slovenska, ktorý sa nachádza v obci Klin nad Bodrogom, zhruba 17 km od Malej Tŕne. Na najvyššom bode sme už boli, najnižší dáme na bicykloch, aby to nebolo úplne zadarmo.  

Začať deň chceme dobrou kávou, skočíme do vinárstva Macík. Tu nám čašník ku káve ponúkne aj prehliadku pivníc, s ochutnávkou alebo aj bez. Tak teda bez, na pitie je trochu priskoro. Tokajské pivnice sú známe tým, že sú vyhĺbené do tufovej skaly a rastie v nich parádna pleseň. Tie najstaršie fľaše sú také obrastené čiernou plesňou, že ich takmer nevidno. Keďže nie sme v jaskyni, kde je dotýkať sa kvapľov zakázané, dotýkať sa plesne môže. Vlastne pri dotyku nič necítim, je to skôr odporné na pohľad ako na dotyk. Taká riadne zaplesnetá fľaša stojí aj 1000 eur a pritom sa môže stať, že víno z nej bude úplne na h.... Stáva sa to síce len jednej fľaše z 1000, ale takú smolu by nikto nechcel mať. Dozvedáme sa, že tokaj môže byť 3-6 putňový a aj nám ukážu putňu, ktorá plná cibéb musí byť vysypaná do 136 litrov vína. Teda musí ich byť 3 až 6 , podľa toho je potom tokajské víno 3, 4, 5 alebo 6 putňové. Najväčší pijak je práve pleseň, každý rok zo suda vypije niekoľko percent vína, preto ho musia neustále dolievať. Výklad je veľmi zaujímavý, tohto pána to baví, je radosť pozerať na človeka pri práci, ktorá mu je koníčkom. Tufová pivnica je veľká, má veľa zákutí, aj miesta na posedenie a ochutnávky, ale aj klietky, ktoré si môže hocikto prenajať a zavrieť si tu svoje víno, aby v pivnici zrelo. Nedávno sa im do nej sused prekopal pri rozširovaní vlastnej pivnice. Čas pokročil, sadáme na tátoše a vyrážame na dnešnú cyklotúru.

Trasa vedie vinicami, väčšinou vedľajšími cestami, niekedy aj hlavnou, ale áut je veľmi málo, ide sa nám parádne. Ale ak by človek ako smädný cyklista čakal nejaké osvieženie po ceste vo forme ľadovo vychladeného piva či pohára vína predávaného v stánku pri ceste, hlboko by sa mýlil. Až v Borši , keď už máme vdaka 32 stupňom Celzia jazyky po kolená, zbadáme bufet, pivo majú iba fľaškové, ale aj tak dobre. Do Klinu nad Bodrogom už nie je ďaleko, cesta vedie popri Bodrogu. Už nám je jasné, prečo domáceho dcéra vravela, že v Bodrogu by sa nekúpala, voda je úplne zelená, vyzerá byť taká hustá, že by nás na hladine udržala. V horúčave sa ťažko šlape, Peťo však maká ako blázon, nadbieha si, aby mohol robiť fotky. Ako gemerský rýchlik, vraví Majo. Najnižší bod Slovenska má 94,3 m a je hneď vedľa Bodrogu a tiež vedľa krásneho starého kostolíka, v ktorom sa už bohoslužby nekonajú, ale cez zamrežované dvere sa dá nazrieť dovnútra. Je sviatok Sedembolestnej panny Márie, v malom domčeku vedľa kostolíka sa koná omša, kým sa veriaci modlia, my sa pri kostole naťahujeme do trávy, je tu fakt pekne.

Na cestu späť volíme inú trasu, je trochu divokejšia, vedie aj lesom, aj lúkami, aj povedľa vinárstva Grand Bari, ktorého budova vyzerá ako biele lietadlo, pristávajúce medzi vinohradmi. Opäť žiaden bufet. Sme radi, že v Malej Tŕni je aspoň reštaurácia, kde vieme ísť na večeru. Volá sa Kolónia a tvári sa ako koloniálne sídlo, aj s plastovou gorilou podopierajúcou palmu pri bazéne. Trochu gýčové, vlastne riadne gýčové, ale jedlo je skvelé, hlavne slepačí vývar, ktorý podľa slov čašníka varia 18 hodín. 

Po večeri konečne odkladáme bicykle a vydávame sa na návštevu vínnej pivnice nášho domáceho. Je to čosi úplne iné ako veľké vinárstvo. Pivnicu má vykopanú vzadu v záhrade, prechádzame ovocným sadom a úplne na jeho konci sú malé dvierka do zeme. A tam tufová pivnica s rovnakou čiernou a sivou plesňou, s rovnako starými fľašami ako u Macíka. Pivnicu starý pán Száthmáry kopal vlastnoručne- ručne. Iba s jedným pomocníkom, čo vynášal zeminu von. Kopal ju 2 roky a prekopal sa do pôvodnej pivnice z 15. storočia, o ktorej vedel, že tam niekde pod nánosom hliny leží. Rovnaká pleseň, ale úplne iné čaro ako u Macíka. Keď niekto 2 roky sám kope pivnicu, tak genius loci cítiť všade. Sadáme za dubový stôl a postupne, len pri svetle sviečok, ochutnávame všetky druhy vína, ktoré vyrába, až po 10 ročné, 6 putňové. Prezentáciu vín nám robí vinárova dcéra, bude pokračovať v otcových šľapajách, ešte je mladá, ale už vie o víne veľa. Ak niekedy pôjdete na Tokaj, skúste podporiť aj malé vinárstvo nákupom vína. 

Košice a okolie

Herľany

Celý náš ďalší itinerár sa prispôsobuje výstreku, teda erupcii. Gejzír v Herľanoch totiž strieka len 1 x za 36-38 hodín, a samozrejme niekedy sa to deje v noci. Pre nás najvyhovujúcejší termín erupcie bude v stredu medzi 16-18 hodinou, pre istotu treba prísť do Herlian o hodinu skôr. Pár hodín trávime v Košiciach, skúsime ísť aj na vyhliadkovú vežu, ale prečo by bola otvorená, keď je také krásne počasie a je tu kopec ľudí?! Však je už po 15. septembri, sezóna skončila,  veža je teda zatvorená a sklamaní nie sme len my, ale aj zopár ďalších turistov. Je horúco, ževraj pri Čani sú jazerá, kde sa dá kúpať. Vygooglime na mape pláž zvanú Tajvan, nuž, ako sa hovorí, skapal tu pes. Najesť sa tu nedá, na pláži je tabuľa kúpanie zakázané. Aj tak vleziem do vody, je príjemne teplá aj celkom čistá. 

Cestou do Herlian vyzeráme nejakú reštauráciu, nikde nič, všetko je zavreté. Tak aspoň potraviny keby boli, kúpime si jedlo na piknik. Ešte aj tie majú siestu, otvárajú až o 16:00. Nakoniec v najväčšej obci po ceste nájdeme otvorené potraviny, kde sa dá kúpiť niečo na piknik. A dobre robíme, v Herľanoch nie je ani len kaviareň, nie to ešte reštaurácia. Aspoň že na parkovisku je piknikový stôl, najeme sa a potom s pohárom vína v ruke čakáme na erupciu. 

Čakáme vyše hodiny, zatiaľ sa tu nazbiera celkom dosť ľudí, zhruba 50, medzi nimi veľa malých detí. Keby tu bol stánok s občerstvením,každý by si krátil čas kávičkou, zmrzlinou... Ani len magnetku som si nemala kde kúpiť, vďakabohu za vlastné víno v pohári. 

Erupcia začína pozvoľna, ale stĺp vody neustále rastie a po pár minútach dosahuje úctyhodnú výšku 22 metrov. Kedysi dosahoval výšku až 100 metrov, to muselo byť divadlo ! Herliansky gejzír je unikát, na svete je takýchto studených gejzírov len pár, okrem nášho, jeden v Nemecku, na Ukrajine a zopár je ich na Islande. Myslím, že keby takýto gejzír mali v Rakúsku, alebo trebárs v Maďarsku, tak už na letisku sú plagáty a cestovky organizujú hromadné výlety so všetkou slávou. Ten pes, čo v Čani skapal prvýkrát, tu skapal po druhýkrát. Divadlo to však bolo veľmi pekné, stálo za to počkať si naň.

Ubytovanie na nasledujúce 2 noci máme na Zlatej Idke, súkromnú chatu ponúkla Mariane kolegyňa a radi sme jej ponuku využili. Zo Zlatej Idky je na skok do Zádielskej tiesňavy, a tak si Peťo môže konečne splniť jeden dávnejší sen.

Cukrová homoľa v Zádielskej tiesňave

Cukrová homoľa v Zádielskej tiesňave je lezecká klasika. Keďže sa jedná o najvyššiu skalnú vežu na Slovensku, každý lezec túži vyliezť na jej 105 metrov vysoký vrchol. Ideme normálkou zo sedielka, čo je horolezecká obtiažnosť 3, takže pomerne ľahké lezenie. Ale keďže sme tu nikdy neliezli, predsa len je to výzva. Prístupovú cestu sme našli ľahko a rýchlo stúpame do sedielka. Peťo s natiahnutím cesty nemá žiaden problém, ja ho istím, Mariana lezie prvá, ja druhá, lezieme na dvojičkách. Dáme to na 2 dĺžky a sme hore. Krásny výhľad je zhora, len miesta je tu pomenej, ledva sa traja na vrchol vmestíme a zdvihol sa silný vietor. Nezdržujeme sa preto dlho a na 2 krát to zlaníme späť do sedielka. S dnešným dňom sme spokojní, máločo je také uspokojujúce ako dobre zvládnuté lezenie. 

Keď sme si ráno ešte pred odchodom do Zádiela spravili krátky výjazd na bicykloch po Zlatej Idke, objavili sme plagát s ponukou požičovne elektrobicyklov. Zaujalo nás to, v tejto sfére sme nováčikovia, ešte nikdy sme e-biky neskúšali. Cestou zo Zádiela volám viackrát na uvedené číslo, kým mi pani dvihne a dohodneme sa, že nám ich zajtra ráno pristavia priamo ku chate, aby sme mohli podniknúť cyklovýstup na Kojšovskú hoľu.

Večer v Zlatej Idke je veľmi tichý , po zhasnutí pouličných svetiel svet ožarujú len tisíce hviezd na oblohe. Niekde za chatou počujeme jeleňa, je obdobie jelenej ruje , tento nadržanec je taký hlasný, akoby bol u nás v záhrade. Krása.

Kojšovská hoľa

Takže ráno po raňajkách a káve čakáme na bicykle, meškajú, chalan sa veľmi ospravedlňuje. Vie, že o 12:00 potrebujeme skončiť, tak nám zľavuje z ceny, keďže sa nám tým skrátil výpožičný čas. Dnes sa e-biky naozaj zídu, fúka silný protivietor ako šlapeme do kopca na chatu Erika na Kojšovskej holi. Určite by sme to , hlavne my- baby, nedali bez tlačenia, keby sme nemali elektrobicykle, je to neustále stúpanie. Na e-bikoch sme však hore za  pol hodinu. Odtiaľto je krásny výhľad na Tatry, na chate varia výbornú kávičku, zaslúžili sme si ju, makali sme na e-bikoch naplno. Chvíľu zvažujeme aj peší výstup na vrchol Kojšovskej holi, ale čas sa nám kráti, tak len dáme parádny zjazd z chaty Erika do dediny. E-bike má širšie kolesá ako môj šaľeny tátoš, je pekne stabilný, cesta asfaltová, tak ho pustím, nech ide rýchlejšie. Ale viac ako 50 km/hodinu sa mi zdá už prirýchlo, len Peťo ide ako víchor, dúfam, že ho nenájdeme niekde v priekope. Prejdeme na bikoch celú Zlatú Idku, ktorá je riadne rozťahaná, raz do kopca, raz z kopca. Ostáva nám trochu času, tak skúsime aj lesný terén, po modrej turistickej značke šlapeme na hrebeň. Ide to super, tieto e-biky majú niečo do seba. Až keď z nich zlezieme, zisťujem, že sme to možno aj prehnali, asi bude svalovka zajtra. 

Poobede sa presúvame na Šíravu, tu sme od našich vysokoškolských čias neboli. Kedysi dávno to bola obľúbená dovolenková destinácia, máme na ňu mnoho spomienok. Alebo zážitkov a spomienky žiadne ? :-) . Preto sme veľmi na Šíravu zvedaví.

Zemplínska Šírava a okolie

Vinianske jazero a Šírava

Ubytovanie sme zvolili pri Vinianskom jazere, malom jazere pri Šírave. Tam sme nikdy predtým neboli a že vraj je tam krásne. Kupodivu, skoro všetko je obsadené,nakoniec sa nám podarí nájsť apartmán s jednou spálňou a obývačkokuchyňou s ďalšími 2 posteľami, ale nič viac nám netreba. Pýtame sa majiteľa na cyklochodník okolo Šíravy. Zasmeje sa, že aký cyklochodník? Chodník, od Vinianskeho jazera ku Šírave ešte ako tak schopný, ale potom už len po ceste. Večer je už chladno vonku, sedíme v apartmáne a robíme plán na zajtrajší cyklovýlet.

Ráno je krásne slnečné, trochu chladné, ale veď sa rýchlo zahrajeme. Najprv si prejdeme všetky strediská na Šírave, presúvame sa naozaj radšej po ceste, lebo po chodníku by to bolo na úraz, taký je rozbitý. Zavítame na miesta, kde sme ako mládež chodili stanovať. Všetko vyzerá úplne inak, vyrástli tu aj luxusné hotely, do jedného ideme na kávu. Neviem, či je to mimosezónnosťou, alebo cenami, ale nie je tu nikto. Celkovo je to tu dosť vymreté, veď je už druhá polovica septembra, aj keď je riadne horúco. Na pláži strediska Medvedej hory sa rozhodneme okúpať. Okrem nás sú tu aj potápači a Slovenská televízia. Natáčajú do večerných správ príspevok o lovení odpadkov z dna Šíravy, každý potápač sa vynára so sieťkou odpadu.  Nás natáčať nechcú, darmo sa núkame, naša expedícia ich nezaujíma.

Šíravu sme prešli, smerujeme na Viniansky hrad, ktorý sa vypína nad obcou Vinné. Cesta k nemu vedie lúkami, lesom , posledný úsek cesty bicykle tlačíme. Hrad je v rekonštrukcii, zhora je krásny výhľad na Šíravu, je tu aj celkom dosť ľudí. A z hradu už len dole kopcom až k nášmu apartmánu. Máme za sebou 33 km a po včerajšej e-bike túre nám to aj stačí. Schladíme si telo v studených vodách Vinianskeho jazera a deň skončíme večerou v susednom hoteli.

Morské oko a Sninský kameň

Dnes sa presúvame na Poloniny, ale cestou by sme chceli stihnúť navštíviť 2 pomerne často navštevované miesta. Prvým je Morské oko, krásne jazierko, ktoré je tretím najväčším prírodným jazerom na Slovensku a je len pol hodiny cesty od Šíravy. Na parkovisku sa rozhodneme že zložíme aj bicykle z auta, príde nám to ako dobrý nápad ušetriť pár kilometrov chôdze a hlavne čas, lebo dnešný program je nabitý. Odvezieme sa asi 2 km k jazeru a popri jazere až k miestu, kde sa začína turistická trasa na Sninský kameň. Cesta vedie strmým chodníkom hore lesom, za necelú hodinu sme na rázcestí medzi Veľkým a Malým Sninským kameňom. Dávame si pauzu s občerstvením a vedľa sa traja mladí ľudia dohadujú, kto ostane s ich psom. Na Sninské kamene treba vyliezť po strmých schodíkoch, ako po rebríku, to veľký pes nezvládne. Ponúkneme sa, že kým jeme, postrážime im psa. Potešení súhlasia a ponáhľajú sa hore. Pes je celý nesvoj, ale vydrží to a my tiež. potom je rad na nás vystúpiť až na vrchol.  Legenda o Sninskom kameni hovorí o čertovi, ktorý sa nahneval na okolitý ľud, lebo staval kostoly namiesto toho, aby jemu slúžil. A tak zobral z mora kameň a chcel ho hodiť na ľud zhora a pobiť ho. Vtom zakikiríkal kohút, čert kameň pustil a ten sa do zeme zapichol tak, že z neho len vrch vidno.  No a z toho vrchu je fakt nádherný výhľad dookola, najkrajší je pohľad na Morské oko zhora. Celou cestou hore sme skoro nikoho nestretli, no tu na vrchu je plno ľudí, niektorí určite prišli zo Sninskej strany. Z Veľkého sninského kameňa je výhľad na Morské oko a z Malého presne na opačnú stranu, vidíme Sninu a starostov pozemok. To nevieme čo je, ale jeden malý chlapček sediaci na skale so svojimi otcom mu ukazoval starostov pozemok. Musí to byť niečo zaujímavé, lebo z výšky vidieť vždy len podstatné veci :-D   Cesta dole je rýchla, pri jazere zamierime do bufetu na kávu. Majú tu aj magnetky, kupujem si druhú na tejto expedícii. Prvú sa mi podarilo kúpiť v Zádielskej tiesňave. Na Šírave som žiadnu neobjavila, na Tokaji tiež nie, no a Herľany ani nespomínam. Touto expedíciou asi chladničku nezaplním, chvalabohu, aspoň netreba kupovať novú chladničku. Jazero je naozaj malebné, sú tu krásne zátišia, škoda zákazu kúpania, strašne radi by sme sa namočili, aj keď jazero musí byť studené, lebo voda má hĺbku až 25 metrov. Biky boli dobrý nápad, cesta späť k autu nám trvá len pár minút a môžeme pokračovať v ceste.

Beňatina

Je to len malá zachádzka na ceste do Polonín, ale očakávame veľký zážitok. Beňatinský lom je známy hlavne z filmu Čiara, ale tiež je známy ako slovenské Plitvice. Od toho má síce ďaleko, ale je naozaj krásny. Nečakali sme tu toľko ľudí, väčšina len prechádza po chodníku vedúcom vrchom lomu a kochá sa pohľadom. My sme sa prišli hlavne okúpať. Samozreme najprv sa tiež prejdeme a zhora vidíme, ako sa nejaká postava škriabe ku kolmým stenám lomu po sutine a voľačo hľadá. Keď zídeme ku vode, objaví sa chlalan, možno 12 ročný, spoznáme v ňom postavičku spod steny lomu. Prezradí, že hľadal skameneliny a aj nejaké našiel. Vraj je ich tu stále veľa, len sú už na menej dostupných miestach, kde ich ešte nevyzbierali ľudia. Chalan zanietene o tom rozpráva, používa odborné výrazy, ktorým ani nerozumieme, chce byť geológ, radosť stretnúť také dieťa. Obliekame plavky a lezieme do vody. Kúpanie je na vlastné nebezpečie a veruže musíme dávať pozor na balvany pod vodou, ale voda je číra, vidíme až na dno. Žiadne mŕtvoly tam nie sú. Je riadne osviežujúca, málokto sa do nej odváži, my si to vychutnávame, až kým nám chlad neprenikne do špiku kosti. 

Národný park Poloniny

Keď sme včera hľadali ubytovanie v Poloninách, chvíľu sme sa aj báli, že nič nenájdeme. Síce pre takéto príležitosti nosíme v aute stanovú výbavu, radšej by sme spali v posteli. Hlavne preto, lebo klasický kemp v Poloninách nie je, len táboriská. Nakoniec nám v penzióne Kremenec v Novej Sedlici potvrdili, že majú 2 izby voľné. Nie je to síce apartmán, ale nemáme na výber. Všetko ostatné sú súkromné chaty a sú obsadené. Nakoniec sa z penziónu vykľulo výborné ubytovanie, sú to síce len izby, ale na našom poschodí sú len tri a majú spoločnú kompletne zariadenú kuchynku s možnosťou posedenia. Celé  je to tu pekné, čisté, nové, je to rodinný, s láskou vedený penzión, s reštauráciou, jedinou v okolí. Takže sem chodia jesť všetci, vrátane policajtov, ochranárov a všetkých turistov. Vlastne všetci turisti, okrem denných , tu aj bývajú, za 3 dni pobytu sme na túrach postretali všetkých obyvateľov penziónu. 

Kremenec, 1208 mnm

Túra na Kremenec je asi najobľúbenejšia zo všetkých, jednak vedie na najvyšší bod Polonín , ale Kremenec je súčasne aj najvýchodnejším bodom Slovenska a stretáva sa tu hranica Slovenska s hranicou Ukrajiny a Poľska. Stúpanie slušné , okolo 1000 metrov, dĺžka okružnej trasy je 20 km. Takže vyrážame hneď po raňajkách, čaká nás asi dlhý deň. Naši susedia v penzióne prišli včera z túry na Kremenec len o pol ôsmej večer a riadne zničení.  

Cesta nám dobre ubieha, hneď od začiatku riadne naberáme výškové metre. Stúpame lesom, ktorý sa postupne mení na prales. Prales Stužica je súčasťou karpatských bukových pralesov, ktoré boli v roku 2007 zapísané do zoznamu UNESCO. Na rozdiel od obyčajného lesa tu nebadať žiadne stopy ľudskej činnosti, jedine ak turistický chodník vyšlapaný lesom.  Je pravda, že trochu nižšie, ešte kým začal prales, chodník križovali zvážnice. Stretli sme tam aj 2 policajtov na štvorkolkách. Nechcei nás zviezť, vraj nesmú. Chodník prekonáva malé údolie, strácame výškové metre, čo nás neteší, ale len necelých 200 výškových metrov a potom opäť stúpame až po ukrajinskú hranicu.  A odtiaľ už len kúsok a sme na Kremenci. Z poľskej strany tu vystúpalo veľa turistov, z našej strany sme stretli len 1 mladý pár z nášho penziónu. Fotíme sa pri kamennej mohyle, Mariana ako rodená Kowalowska z poľskej strany, Peťo ako rusofil z ukrajinskej strany a ja zo slovenskej :-) . Na cestu späť volíme inú trasu, nechce sa nám opäť prekonávať to údolíčko. Ideme po hrebeni, ktorým prechádza poľsko-slovenská hranica, pravou nohou po Poľsku, ľavou po Slovensku. Hore-dole hrebeňom až na Čierťaž a odtiaľ dole do Novej Sedlice. Celá túra nám trvala len niečo málo cez 6 hodín, celkom fajn sme to zvládli. Turistický chodník končí pri rybníku a Chyži Baby Jagy. Rybník svojou kalnou zelenou vodou neláka na kúpanie, ale potok áno. My s Marianou si len nohy močíme, ale Peťo si nájde hlbšie miesto a okúpe sa celý. Táborisko je perfektné miesto na  nočné pozorovanie oblohy, v chyži by sa dalo prespať, je to útulňa, nezariadená, len dosky na zemi, ale čistá. Toto miesto je jedno z viacerých na území Polonín, ktoré sú označené ako táboriská. Turisti sem prichádzajú, aby tu prespali pod najkrajšou hviezdnou oblohou na Slovensku. Aj my sem jeden večer prídeme, ale nie dnes, dnes  túžime po teplej sprche a dobrej večeri. Ja volím na večeru tatarčané pirohy, je to miestna špecialita, to treba ochutnať. Pirohy s tvarohom chutia dobre, trochu inak ako pirohy z iných kútov Slovenska. 

Dedinky Polonín

Po všetkých aktivitách posledných dní už pociťujeme únavu. Dnes si dáme oddychový deň, pozrieme si všetky dedinky Polonín autom. Skoro v každej z nich sa nachádza aj drevený kostolík, niektoré boli presunuté do slovenských skanzenov , napríklad ten z Novej Sedlice je v humenskom skanzene. Tieto chrámy sú unikátne, nikde na svete sa nič také nevyskytuje. Sú postavené len z dreva, bez použitia jediného klinca. Niektoré sú zapísané do zoznamu Unesco, pri našej poslednej expedícii na východ Slovenska pred 3 rokmi sme navštívili viaceré z nich v okolí Svidníka a Bardejova. Hneď za Novou Sedlicou nás zastavuje policajná hliadka, kážu otvoriť kufor , nevieme, či hľadajú kontraband alebo utečencov, náš kufor je ale plný len stanovej výbavy, tak nás hneď púšťajú ďalej.

Prvá naša zastávka je v Uličskom Krivom . Poobdivujeme kostolík a pokračujeme do Uliča. Ten je najväčšou dedinou, dokonca je tu aj otvorený obchod. V strede dediny je park miniatúr drevených chrámov, sú tam všetky chrámy Polonín, aj s popisom, kde sa nachádzajú, je to veľmi pekný park. A okrem toho sú v Uliči aj Dvere do Polonín, ideme preskúmať, čo tie dvere vlastne sú. Naozaj sú to dvere a za nimi nádherné Poloniny. Dvere sú súčasťou parku, či nazvime to ihriska, a to nielen pre deti, celkom dobre sa tam pohráme aj my. Nad nami lieta paraglidista, na paraglide má aj vrtuľu, závidíme mu, musí mať krásny výhľad. Za chvíľu pristane na futbalovom ihrisku vedľa nás. Zbalí padák, vrtuľu vyloží na chrbát, nasadne na babetu a už frčí okolo nás. Nechá sa vyfotiť, ale odmietne nás zobrať na letecký výlet, že vraj vrtuľa utiahne len jedného. Veľká škoda, musí to byť krásne letieť nad Poloninami, samozrejme, netreba sa nechať zostreliť ukrajinskými pohraničiarmi. 

Ďalšou zastávkou je kostolík v Ruskom Potoku a potom v Topoli, obidva sú krásne. Potom už putujeme ďalej , až k najväčšej vodnej nádrži na Slovensku - Starina. Z vyhliadky nad nádržou je pekný pohľad na vodu a okolité lesy, krásne je vidieť lesy bez holorubov, na aké sme zvyknutí inde. 

Hlad nás zaženie do Stakčína, je tu akýsi hotel zvaný Armales, tam by mohli variť. Veruže aj varia, nie zle, ale dizajn hotela je divný. Proti gustu žiaden dišputát, ale aj tak sa musíme smiať na výzdobe. Nie všade totiž dekorujú kaviareň figuríny vojakov v dobových kostýmoch, nie jedna, asi tucet. 

Stále je dosť teplo, žiada sa schladiť vo vode. Sme už len kúsok od Sniny a pri Snine sú známe Sninské rybníky. Skočíme sa na ne pozrieť. Na Slovensku už ale po 15. septembri nemôžeme čakať otvorené kúpalisko, aj keď je letné počasie. Teda my sme čakali, ale nebolo. Škoda, že vraj biokúpalisko je veľmi pekné. Jeden z rybníkov je prístupný autom, nájdeme si tiché miestečko a okúpeme sa v studenej rybničnej vode. 

Park tmavej oblohy

Cestou späť do penziónu zastaneme v Zboji. Je tu symbolický cintorín obetí svetelného znečistenia. Cintorín tvoria náučné tabule, kde si čítame, čo všetko spôsobuje svetelné znečistenie. Je zodpovedné za postupné vymieranie niektorých druhov živočíchov a rastlín, nie je zdravé ani pre človeka. Je to smutné čítanie, od dnes už svietime len keď to je nevyhnutné, žiadne zbytočne rozsvietené svetlá! 

Veľa náučných tabúľ v každej dedine sa venuje práve tematike svetelného znečistenia. Poloniny sa stali v roku 2010 Parkom tmavej oblohy ako prvý park tmavej oblohy na Slovensku. Na Slovensku už neexistuje úplne prirodzená nočná tma, ktorá by nebola ovplyvnená umelým osvetlením ľudí. Poloniny sú z hľadiska svetelného znečistenia najtmavším miestom na Slovensku, práve pre toto sem turisti chodia a preto aj my mienime dnešný večer stráviť pozorovaním nočnej oblohy. 

V potravinách si nakúpime špekačky, slaninku, cibuľu a autami sa presunieme na táborisko pri Chyži Baby Jagy. Nikto tu nie je, piknikové miesto máme len pre seba. Ale ešte kým zbierame drevo na oheň, objavia sa dvaja chalani na motorkách. Pýtajú sa, či sa môžu pridať. Samozrejme, však táborisko nie je len naše a okrem toho chalani vyzerajú ako iný druh ako my a my máme rôznorodosť radi. Nakoniec sa z nich vykľujú chlapi z Topoľčian s rovnakou krvnou skupinou ako my, tiež sú to lezci, turisti, milujú feraty, máme sa o čom rozprávať celý večer.  Keby nebolo korony, boli by dnes na Ukrajine, nie tu. Ukrajinu už prešli na motorkách veľakrát a tiež majú s tamojšími policajtmi rovnaké skúsenosti ako my. Ešte sa nezotmelo a už sa objavuje ďalší chalan, tentokrát na bicykli. Poliak, super, naša diverzita sa zvyšuje. Komunikácia začne ako vždy domácou, ktorú vylovia chalani z motorkovej batožiny. Tá rozväzuje jazyky. Nie som si istá, či poliak rozumie všetkému vyslovenému, ale vyzerá veľmi spokojne, ako tak popíja pivo, čo mu motorkári strčili do ruky a prežúva slaninu, čo sme mu upiekli na ohni my. Naučí nás krásne poľské slová: šmiglowiec - helikoptéra a ratownik górsky - záchranár. 

Zotmie sa zrazu, aj mesiac zájde za les a na oblohe sa objavuje čím ďalej, tým viac hviezd. Sú ich možno tisíce, Mliečna dráha je jasne viditeľná. Spravíme množstvo fotiek s pomocou statívu, je to však ťažké zachytiť. 

Odrazu tmu pretnú svetlá auta, policajti! Tak často sme sa nestretli s policajtmi aj niekoľko rokov, ako tu v Poloninách. Slušne nás prišli upozorniť, že sme autom prekročili hranicu parku, máme sa vrátiť späť na spevnenú komunikáciu, parkovať pri rybníku nemôžeme. Jasné, ospravedlňujeme sa, určite sme nechceli porušovať pravidlá v národnom parku, preparkujeme voz na cestu a oni odchádzajú, pokračujú v hliadke smerom do lesa. Strážia hranice. 

Naši noví kamoši sa plánujú uložiť na spánok v Chyži Baby Jagy. Ukazujem na Marianu- ona je Baba Jaga, vyberá poplatky za nocľah. Iba sa smejú, pochvaľujú si, že takýto komfort nečakali, zrejme chceli spať pod holým nebom, noci sú však už chladné a hlavne vlhké. My sa pomaly pobalíme a vyberieme do nášho penziónu, aby sme v ňom strávili poslednú noc. Zajtra odchádzame. 

Riaba skala, 1167 mnm

Ráno sa zbalíme a penzión opúšťame hneď po raňajkách. Ešte pred odchodom z Novej Sedlice zájdeme sa pozrieť na chalúpku Deduška Večerníčka. Je to najznámejšia atrakcia v dedine a naozaj, chalúpka vyzerá presne tak, ako vo Večerníčku, napriek tomu, že je v rekonštrukcii a chýba jej strecha. Dozvedáme sa, že tu bude po dokončení rekonštrukcie múzeum slovenských večerníčkov. Ešte zaujímavejšie ako chalúpka je obrazový rusínsko-slovenský slovník. Skoro žiadne slovo z neho nepoznáme, naučíme sa, že napríklad rozpuťja je rázcestie alebo morongeľ mravec.

Aj keď sme Novú Sedlicu už opustili, z Polonín ešte neodchádzame. Z dedinky Runina  sa vyberáme na túru na Riabu skalu. Z nej by mali byť tie najkrajšie pohľady na lesy Polonín. Táto túra je kratšia, za niečo vyše hodiny sme na hrebeni v sedle pod Ďurkovcom, to znamená na hranici s Poľskom. Pri rázcestníku stojí policajná štvorkolka aj s policajtom. Slováci, však? -pýta sa. Vravíme, že áno, aj keď mohli by sme byť zamaskovaní Bengálčania, alebo čosi také, tomu však policajt odmieta veriť. Požiadam ho, či sa môžem odfotiť na jeho štvorkolke, bez problémov súhlasí, jeho fotiť nemôžem , ale zosadne zo štvorkolky a prenechá mi ju na pár zaujímavých fotiek. Vzápätí za ním prídu ochranári na terénnom aute, kupodivu, ani im nevadí, že im vleziem do auta a spravím si pár fotiek. Spolu odchádzajú po hrebeni ktovie kam. My pokračujeme po hrebeni tiež, najprv na Ďurkovec, potom na Riabu skalu a odtiaľ na vyhliadku. Naozaj je odtiaľto úžasný pohľad, kde len oko dovidí sú samé lesy, husté, žiadne polomy, krása. Na Riabej skale je pár turistov, viac poliakov ako slovákov, keď tu zrazu so svojim bicyklom sa objaví náš kamarát Poliak zo včerajšieho večera. To je ale načasovanie! Vraví, že noc bola pohodová, teplá a už pokračuje v ceste , domov cez Ruské sedlo má ešte riadne ďaleko. My zbehneme do Runiny, sadáme do áut a definitívne z Polonín odchádzame.

Vlastne ešte 1 malá zastávka. Pred Stakčínom sme si všimli Beskydský panteón, tak sa chceme pozrieť, čo to vlastne je. Symbolický cintorín známych osobností spod Polonin. Väčšina mien je nám neznáma, jedine Mňačka poznáme zo školy. A meno Alexandra Duchnoviča, rusínskeho národného buditeľa a spisovateľa bolo často spomínané na náučných tabuliach skoro v každej dedine. Bol to on, kto spísal napríklad aj legendu o čertovi, ktorý vytvoril Sninský kameň. Okrem pamätných tabúľ tu stojí aj smerovník s vyznačeným smerom a vzdialenosťou k ostatným parkom tmavej oblohy sveta. U nás na Slovensku máme ešte 1 park tmavej oblohy, je ním  hrebeň Národného parku Veľká Fatra a okrem parku máme aj 1 oblasť - Beskydská oblasť tmavej oblohy. V Európe je celkovo 17 oblastí , na svete vyše 40. 

Medzilaborce

Dnes budeme nocovať v penzióne Driečna pri rovnomennej dedine. Posledným bodom nášho cestovného itineráru je Múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach. Pôvodne sme plánovali dôjsť až po Pieniny, ale v priebehu expedície sme to museli skresať, keďže sa nám neustále všetko posúvalo. Nakoniec veď na Pieninách sme už boli niekoľkokrát ( aj keď naše bicykle ešte nie ) a táto expedícia je o poznávaní nových miest na Slovensku. 

Cesta do Driečnej vedie cez obec Miková, odkiaľ pochádzajú rodičia Andyho Warhola. Na začiatku dediny je rómska osada, ktovie, či tam bola aj vtedy , keď tu žili. Penzión Driečna je fajn, určite lepší ako hotely, ktoré sa nám núkali v Medzilaborciach. Neďaleko penziónu sme dokonca objavili koniec Covid zóny :-)

Múzeum Andyho Warhola

Andy Warhol nikdy na Slovensku nebol. Napriek tomu tu má veľmi slušné múzeum. Dozvieme sa o jeho živote a slovenských, respektíve skôr rusínskych  koreňoch, jeho dielach aj o vzniku múzea. Prehliadka nám trvá asi hodinu, je škoda, že sa tu nesmie fotiť. Odfotíme sa aspoň so sochou A.W. pred múzeom a ideme do mesta na kávu. V Medzilaborciach okrem múzea asi nič nie je, máme problém nájsť aj kaviareň a preto sa rozhodneme, že obed si dáme po ceste pri Domaši.

Ešte zastávka pri tabuli obce Havaj na foto, človek by neveril, že počas putovania po Slovensku sa ocitneme aj na Havaji.

Domašu sme pôvodne tiež mali zapísanú v itinerári, ale to až niekedy nabudúce. Dnes len krátka zastávka na obed z kolibe Goral, z ktorej je pekný výhľad na vodnú nádrž Domaša. Počasie sa od dnes zhoršuje, už to cítime, ochladilo sa a fúka silný vietor. Počas celej našej expedície na nás nespadla ani kvapka, dnes expedíciu končíme a cestou domov už miestami prší. Perfektne načasované !